úvod

Vzniku XML predchádzala potreba rýchlej a jednoduchej komunikácie, a komunikácia nie je nič iné, ako výmena informácií. O komunikáciu a uchovávanie dát išlo predovšetkým firmám a vedeckým inštitúciám, ktoré si potrebovali vymieňať údaje medzi sebou využívajúc nejaký univerzálny dátový formát.

Tak sa vyvinul prvý značkovací jazyk GML (Generalized Markup Language), ktorý používal IBM na uchovávanie právnych údajov. Tento jazyk sa osvedčil a na jeho základe začala štandardizačná organizácia ANSI v 80. rokoch vyvíjať jazyk, ktorý by umožňoval definovanie vlastných značkovacích jazykov. Je tu ale tiež aj združenie GCA (Graphics Communications Asociation), ktoré už skôr vyvinulo jazyk GenCode, ktorý sa používal v mnohých zariadeniach. Cieľom oboch projektov však bolo jediné, vytvoriť štandard na výmenu údajov, a preto sa obe spoločnosti spojili a vznikol tak jazyk SGML (Standard Generalized Markup Language), ktorý bol definovaný v roku 1986.
Jazyk SGML bol veľmi komplexný a umožňoval to, čo si všetci želali – definovať vlastné jazyky. Ale jeho komplexnosť bránila všeobecnému rozšíreniu a jeho implementácia bola veľmi nákladná.

Na scénu sa ale dostáva jazyk definovaný práve v SGML. Jazyk HTML našiel uplatnenie predovšetkým na Internete, kde sa stal štandardom. Prečo potom vyvíjať nový formát, keď máme HTML? Existujú dva jednoduché dôvody:

1. HTML obsahuje značky, ktoré umožňujú používať jazyk dvojakým spôsobom, a to za účelom logického usporiadania dokumentu a na prezentáciu dokumentu. Primárnym účelom týchto značiek však bolo iba logické usporiadanie, no v poslednej dobre sú používané skôr k prezentácii, a logika ustúpila do pozadia. 

2. Ďalšou nevýhodou je pevne stanovená skupina značiek, s ktorou je možné pracovať. A k tomu tieto značky nič nehovoria o údajoch, ktoré sú v nich uložené.

Ukázalo sa, že pri používaní SGML v praxi, sa aj tak využíva len časť jeho schopností. Táto skupina možností sa vyčlenila, a dala základ jazyku XML. Jedná sa o podmnožinu SGML, ktorá si zachováva možnosť definovania vlastných typov dokumentov a teda aj vlastných značiek.

Veľkou výhodou XML je, že priamo informuje o význame a druhu údajov v ňom uložených, a že neobsahuje žiadne prezentačné značky, ale popisuje iba logickú štruktúru dokumentu. To však neznamená, že sa dokument nedá formátovať. Na formátovanie však slúžia samostatné prezentačné jazyky.