• Zobraziť
• Upraviť
• História úprav
• Tlačiť

Babylonská knižnica (Jorge Luis Borges, 1941)

Pomocou tohto umenia môžete kontemplovať nad variáciami dvadsiatich troch písmen...

Anatómia melanchólie, časť 2, sekcia II., člen IV.

Vesmír (ktorý je inými nazývaný Knižnicou) je tvorený neurčitým a pravdepodobne nekonečným počtom šesťuholníkových galérií oddelenými obrovskými vetracími šachtami a ohraničenými nízkym zábradlím. Z každého šesťuholníka možno neobmedzene vidieť na vyššie a nižšie poschodia. Usporiadanie galérií je nemenné. Dvadsať skríň s piatimi dlhými poličkami na každej strane stojí na každej strane okrem dvoch. Ich výška, ktorá je zároveň vzdialenosťou podlahy od stropu, ledva presahuje výšku bežnej skrine na knihy. Každá z voľných strán šesťuholníka vedie do úzkej chodby, ktorá prechádza do ďalšej galérie - identickej s každou ďalšou galériou. Naľavo a napravo v priechode sa nachádzajú dva malé výklenky. V prvom možno postojačky spať a druhý slúži na vykonávanie životných potrieb. Tadiaľ tiež prechádza špirálovité schodisko, ponárajúce sa do bezodnej priepasti a zároveň šplhajúce sa do nedohľadných výšok. V chodbičke je zároveň zrkadlo, ktoré dokonale odráža všetko, čo je pred ním. Ľudia zvyknú podľa zrkadla usudzovať, že knižnica nie je nekonečná (ak by bola, akú význam by mala toto iluzórne zdvojovanie?); ja však radšej snívam o tom, že jeho vyleštený povrch predstavuje a sľubuje nekonečno... Svetlo je poskytované akýmsi okrúhlym ovocím, ktoré nesie názov lampy. V každom šesťuholníku sú priečne uložené dve takéto lampy. Svetlo, ktoré z nich vychádza, nikdy nie je dostatočné.

Tak ako všetci obyvatelia Knižnice, aj ja som zvykol zamladi cestovať. Putoval som, aby som našiel knihu, možno katalóg katalógov. Teraz, keď moje oči vedia už len ťažko rozoznávať, čo píšem, pripravujem sa na smrť len niekoľko míľ od šesťuholníka, kde som sa narodil. Potom, čo zomriem, zíde sa množstvo rúk, aby ma prehodili cez zábradlie, mojím hrobom bude všadeprítomný vzduch, moje telo sa bude navždy padať a zanikať a rozplynie sa vo vetre, ktorý vznikne týmto nekonečným pádom. Vravím, že knižnica sa nikde nekončí. Idealisti argumentujú, že šesťuholníkové miestnosti sú nutnou formou absolútneho priestoru, alebo, prinajmenšom, nášho vnímania priestoru. Usudzujú, že trojuholníkovej alebo päťuholníkovej miestnosti nemožno porozumieť. (Mystici vyhlasujú, že im v extáze bola zjavená kruhová miestnosť obsahujúca veľkú kruhovú knihu, ktorej hrb sa tiahne pozdĺž celého kruhu stien, ale ich vyznanie je podozrivé; ich slová temné. Tou kruhovou knihou je Boh.) Zatiaľ nech stačí, že zopakujem klasický fakt. Knižnica je guľou, ktorej presným stredom je ľubovoľný z jej šesťuholníkov a ktorej priemer je nedosiahnuteľný

Na každej zo stien šesťuholníka sa nachádza päť políc, každá polica obsahuje tridsaťpäť kníh jednotného formátu; každá kniha má štyristodesať stránok; na každej stránke sa nachádza štyridsať riadkov a každý riadok obsahuje približne osemdesiat písmen čiernej farby. Písmená sa nachádzajú aj na hrbe knihy, ale nemusia ukazovať, ani naznačovať, o čom vravia jej stránky. Viem, že tento nesúvis bol v istom čase považovaný za tajomný. Pred zhrnutím (ktorého objavenie, napriek nešťastným dôsledkom, je pravdepodobne najdôležitejším faktom histórie), by som rád pripomenul niektoré axiómy.

Po prvé: knižnica existuje ab aeterno. Táto pravda, ktorej priamym dôsledkom je budúca večnosť sveta, nemôže byť spochybnená žiadnou rozumnou mysľou. Človek, nedokonalý knihovník, môže byť dielom náhody alebo zlomyseľných demiurgov; vesmír, s jeho elegatnými policami, tajomnými zväzkami a nevyčerpateľnými schodiskami pre cestujúcich a latrínami pre sediacich knihovníkov môže byť iba dielom boha. Aby bolo možné vnímať rozdiel medzi božským a ľudským, stačí porovnať tieto roztrasené symboly, ktoré na obal knihy naškrabala moja ruka, s úhľadnými, vyrovnanými, dokonale čiernymi písmenami v jej vnútri.

Po druhé: počet ortografických symbolov je dvadsaťpäť. (1). Tento objav umožnil — pred tristo rokmi — sformulovať všeobecnú teóriu knižnice a uspokojivo vyriešiť problém, ktorý nebol odhalený žiadnymi dohadmi: beztvarú a chaotickú povahu takmer všetkých kníh. Jedna, ktorú videl môj otec v okruhu tisícpäťstoštyridsaťdeväť, má na každej strane napísaný za sebou idúci text Ó čas tvojich pyramíd. Toto je už známe: pre každý zmysluplný riadok obsahujúci obyčajný výraz existujú míle nezmyselných kakofónií, zmätených spojení a nesúvislostí. (Viem o istom vzdialenom zvláštnom kraji, v ktorom knihovníci zavrhujú poverčivý a márnivý zvyk hľadať v knihách význam a prirovnávajú ho s hľadaním významu v snocho alebo v zmätených líniách ľudskej dlane... Pripúšťajú, že vynálezcovia tohto písma napodobnili dvadsaťpäť prirodzených symbolov, ale držia sa názoru, že toto použitie je náhodné a že knihy nenaznačujú v sebe vôbec nič. Tento názor, ako uvidíme, nie je celkom mylný.)

Dlhý čas sa verilo, že tieto nepreniknuteľné knihy zodpovedajú minulým alebo vzdialeným jazykom. Je pravdou, že ľudia z najvzdialenejšej minulosti, prví knihovníci, používali jazyk značne odlišný od toho, ktorým sa hovorí teraz; je pravdou, že jazyk používaný niekoľko míľ napravo je nanajvýš dialektický a o ďalších deväťdesiat poschodí vyššie hovoria úplne nezrozumiteľnou rečou. Všetko toto, zdôrazňujem, je pravdou, ale štyristodesať nemenných písmen MCV nemôže zodpovedať žiadnemu jazyku, bez ohľadu na to, akým dialektickým, či nevyvinutým by tento jazyk mohol byť. Niektorí naznačovali, že každé písmeno môže mať vplyv na nasledujúce a teda hodnota MCV na treťom riadku strany 71 nie je taká istá ako na inom mieste ďalšej strany, ale tieto hmlisté úvahy sa neujali. Iní uvažovali o šifrách; vo všeobecnosti boli tieto dohady prijaté, ale nie v zmysle, v akom ich sformulovali ich pôvodcovia.

Pred päťsto rokmi, vodca horného šesťuholníka (2) narazil na knihu rovnako zmätočnú ako tie ostatné, ale majúcu takmer dve stránky rovnomerného textu. Ukázal tento objav okoloidúcemu znalcovi, ktorý mu vyjavil, že riadky sú písané v portugalčine; iní však vraveli, že je to jidiš. Než uplynulo storočie, bol jazyk určený: bol to samojedsko-litovský dialekt guarančiny, s klasickým arabským ohýbaním. Obsah sa tiež podarilo dešifrovať: niektoré pojmy z kombinatorickej analázy, ilustrované príkladmi variacií s neohraničeným opakovaním. Tieto príklady umožnili geniálnemu knihovníkovi objaviť základný zákon Knižnice. Mysliteľ spozoroval, že všetky knihy, nech sú hocijako odlišné, sú tvorené z rovnakých prvkov: medzera, čiarka, bodka a dvadsaťdva písmen abecedy. Zároveň tvrdil — čo bolo neskôr potvrdené cestovateľmi — že v obrovskej Knižnici neexistujú dve rovnaké knihy. Z týchto dvoch nespochybniteľných premís usúdil, že Knižnica je úplná a jej police obsahujú všetky možné kombinácie dvadsiatich dvoch ortografických symbolov (ktorých počet, hoci veľmi obrovský, nie je nekonečný). Všetko: história sveta minúta po minúte, vlastné životopisy archanjelov, dôkladné katalógy Knižnice, dôkaz omylnosti pravého katalógu, gnostické evanjelium Bazilovo, komentár k tomuto evanjeliu, komentár ku komentáru k tomuto evanjeliu, pravý príbeh vašej smrti, preklad každej knihy do všetkých jazykov, interpolácia každej knihy vo všetkých knihách.

Keď sa vyhlásilo, že Knižnica obsahuje všetky knihy, prvým dojmom bolo mimoriadna radosť. Všetci ľudia sa cítili byť zrazu pánmi neporušeného tajného pokladu. Nejestvoval osobný, či svetový problém, ktorého spoľahlivé riešenie neexistovalo v niektorom šesťuholníku. Vesmír sa stal zdôvodniteľným, vesmír zrazu spútal neohraničené množstvo spôsobov nádeje. V tom čase sa mnoho hovorilo o Zdôvodneniach: knihách ospravedlnení a proroctiev, ktoré vysvetľovali všetky činy každého človeka vo vesmíre a obsahovali zázračné tajomstvá jeho budúcnosti. Tisícky lakomcov opustili svoje rodné šesťuholníky a ponáhľali sa kamsi nahor po schodištiach, poháňaní márnym cieľom nájsť svoje to svoje Zdôvodnenie. Títo pútnici diskutovali v úzkych priechodoch, vyslovujúc svoje temné kliatby, dusili sa navzájom na božských schodištiach, vyhadzovali klamlivé knihy dolu do vetracích šácht, hynuli podobným spôsobom rukou obyvateľov vzdialených končín. Iní zošaleli... Ale Zdôvodnenia existujú (videl som dve, ktoré sa vzťahujú na osoby budúcnosti, na ľudí, ktorí, dúfam, nie sú len neskutoční), len hľadači si neuvedomili, že pravdepodobnosť nájdenia toho svojho Zdôvodnenia alebo jeho zradnej variácie sa blíži k nule.

V tom času bola zároveň nádej, že sa nájde vysvetlenie základných tajomstiev ľudstva — pôvodu Knižnice a času. Je veľmi pravdepodobné, že tieto hlboké záhady môžu byť vysvetlené slovne: ak by jazyk filozofov nepostačoval, mnohotvará knižnica by iste takýto jazyk vytvorila a to vrátane jeho slovníka a gramatiky. Po štyri stáročia až doteraz ľudia prehľadávali šesťuholníky... Existujú oficiálni hľadači, inkvizítori. Videl som ich vykonávať ich povolanie: vždy prichádzajú z ich ciest mimoriadne vyčerpaní; rozprávajú o zlomenom schodisku, ktoré ich skoro zabilo; rozprávajú sa s knihovníkmi o galériách a schodoch a niekedy len tak vezmú najbližší zväzok a listujú v ňom, hľadajúc neznáme slová. Navidomoči však nikto neočakáva, že niečo objaví.

Nadmernú nádej vystriedala, ako to už býva, veľká bezútešnosť. Istota, že niektorá z políc ktoréhosi šesťuholníka obsahuje vzácne knihy a že tieto vzácne knihy sú nedosiahnuteľné, bola temer neznesiteľná. Akási rúhačská sekta sa snažila presadiť zastavenie hľadania a prehlasovala, že ľudia sa majú zamerať na premieňanie poradia písmen a symbolov až kým nebudú, akýmsi nepravdepodobným dielom náhody, tieto kanonické knihy vytvorené. Autority boli nútené vydať prísne rozkazy. Sekta zmizla, ale za mojej mladosti som videl starcov, ktorí sa na dlhý čas ukrývali v latrínach s akýmisi kovovými diskami, aby sa venovali zakázaným úkonom, čím mali biedne napodobňovať božský neporiadok.

Ostatní, naopak, verili, že dôležité je zbaviť sa bezvýznamných či nezmyselných diel. Vtrhli do šesťuholníkov, ukázali akési poverenia, ktoré neboli vždy falošné, prelistovali s odporom nejaký zväzok a zavrhli celé police: ich očistná, asketická zbesilosť spôsobila nezmyselný zánik miliónov kníh. Ich mená boli preklínané, ale tí, ktorí žialili nad takto zničenými pokladmi zanedbali dva význačné fakty. Prvý: knižnica je taká obrovská, že každý ľudský pokus o jej zmenšenie je celkom nepatrný. Druhý: každá kópia je jedinečná, nenahraditeľná, ale (keďže knižnica je úplná) existuje niekoľko stotisíc nedokonalých kópií: práca, ktoré sa od seba odlišujú len v jednom písmene, či čiarke. Napriek všeobecnému názoru, odvažujem sa tvrdiť, že dôsledky drancovania Očisťovateľov boli len zveličené hrôzami, ktoré títo fanatici spôsobovali. Boli poháňaní blúznením nájsť knihy v Karmínovom šesťuholníku: knihy, ktorých formát je menší ako je bežné, knihy všemocné, ilustrované a magické.

Je nám známa ešte ďalšia poverčivosť z tých čias: o Ľuďoch Knihy. V ktorejsi polici niektorého šesťuholníka (ľudia usudzovali) musí existovať kniha, ktorá je vzorcom a dokonalým výťahom všetkých ostatných kníh: istý knihovník ju prečítal, čím sa stal podobným bohu. V jazyku tejto oblasti sa až doteraz zachovali pozostatky pochádzajúce z kultu tohto vzdialeného človeka. Mnohí putovali vo viere nájsť Ho. Trvalo storočie, až kým márne skončili úplným vyčerpaním v rozličných oblastiach. Akým sposôbom možno nájsť tento uctievaný a utajovaný šesťuholník, ktorý je Jeho obydlím? Niektorí navrhovali regresívnu metódu: Na nájdenie knihy A je potrebné nahliadnuť do knihy B, v ktorej je naznačovaná poloha knihy A; na nájdenie knihy B je potrebné poradiť sa s knihou C a takto až do nekonečna... Podobnými dobrodružstvami ako boli tieto som premárnil svoje roky. Zdá sa mi nepravdepodobné, že na niektorej polici vesmíru existuje úplná kniha; (3) modlím sa k neznámim bohom, že niektorý človek — hoci len jeden, nech to aj bolo pred tisíckami rokov! — túto knihu preskúmal a prečítal. Ak česť a múdrosť a šťastie nie je pre mňa, nech si ho užijú iní. Nech jestvuje nebo, hoci moje miesto je v pekle. Nech som potupený a zničený, ale nech jestvuje bytosť, pre ktorú má aspoň na jedinú chvíľu Tvoja obrovská Knižnica zmysel. Neúctiví zastávajú názor, že nezmysel je v Knižnici bežný a že racionálnosti (alebo dokonca obyčajné číre súvislosti) sú takmer zázračnou výnimkou. Hovoria (viem to) o blúznivej knižnici, ktorej náhodné zväzky sú v sústavnom nebezpečenstve, že sa zmenia na iné a ktorá potvrdzuje, vyvracia alebo zmätie všetko sťa blúzniace božstvo. Tieto slová, ktoré zmätok nielen že odsudzujú, ale aj dokladajú príkladom, sústavne potvrdzujú odporné myšlienky a zúfalú ignoranciu ich autorov. V skutočnosti, Knižnica obsahuje všetky slovné štruktúry, všetky variácie umožnené dvadsiatimi piatimi ortografickými symbolmi, nie však príklady absolútneho nezmyslu. Nemá zmysel zisťovať, či najlepší zväzok v mnohých šesťuholníkoch pod mojou správou má názov Učesaný hrom a iný zase Kŕč zo sadry a ďalší Axaxaxas mlö. Tieto slovné spojenia, na prvý pohľad nesúrodé, môžu byť bez pochýb odôvodňované z kryptografického alebo alegorického hľadiska; takéto odôvodnenie je slovné a ex hypothesi kdesi v knižnici vystupuje. Nemôžem skombinovať písmená

dhcmrlchtdj

ktoré by božská knižnica nebola predvídala a ktoré by v jednom z jej tajných jazykov nemali desivý význam. Nikto nemôže vysloviť slabiku, ktorá by nebola naplnená nehou a zároveň strachom, ktorá by nebola, v jednom z týchto jazykov, mocným menom boha. Rozprávať znamená upadať do tautológií. Táto uvravená a zbytočná epištola už existuje v ktoromsi z tridsiatichpiatich zväzkov piatich políc v niektorom z nesčíselných šesťuholníkov — a jej vyvrátenie takisto. (Existuje n možných jazykov používajúcich rovnaký slovník; v niektorých z nich symbol knižnica môže mať správnu definíciu všadeprítomný a večný systém tvorený šesťuholníkovými galériami; ale knižnica je chlieb alebo pyramída'' alebo čokoľvek iné, a tých sedem slov, ktoré ju definujú, má inú hodnotu. Ty, ktorý ma čítaš, si si istý, že rozumieš môjmu jazyku?)

Sústavné písanie ma rozptyľuje od súčasného stavu ľudí. Istota, že všetko už bolo napísané, nás popiera alebo mení v prízraky. Viem o miestach, v ktorých sa ľudia pred knihami klaňajú a bozkávajú barbarským spôsobom ich stránky, zatiaľ čo nevedia prečítať ani jedno písmeno. Epidémie, heretické rozpory, putovania, ktoré sa nevyhnutne zmenili na lúpežníctva zdecimovali obyvateľstvo. Dúfam, že som spomenul samovraždy, z roka na rok častejšie. Možno ma môj vek a sústavné obavy len mýlia, ale mám podozrenie, že ľudský druh — jediný druh — vyhynie, ale Knižnica pretrvá: osvetlená, osamotená, nekonečná, dokonale nehybná, obsahujúca zväzky vzácne, nepoužiteľné, neporušiteľné, tajné.

Práve som napísal slovo nekonečná. Nepoužil som toto prídavné meno len z rečníckeho zlozvyku; vravím, že nie je nelogické uvažovať o svete, ktorý je nekonečný. Tí, ktorí ho považujú za ohraničený, vyhlasujú, že na najvzdialenejších miestach sa priechody a schodiská a šesťuholníky končia — čo je však absurdné, Tí, ktorí si svet predstavujú ako neohraničený zabúdajú, že možný počet kníh však hranicu má. Odvažujem sa navrhnúť riešenie tohto prastarého problému: Knižnica je neohraničená a periodická. Ak by ju večný cestovateľ chcel prejsť krížom v ľubovoľnom smere, po storočiach by zistil, že sa rovnaké zväzky opakujú v rovnakom neporiadku (ktorý by po takomto opakovaní vyústil v poriadok: Poriadok, či Rád). Moja samota má potešenie v tejto pôvabnej nádeji. (4)

Poznámky

1 Originálny rukopis neobsahuje čísla ani veľké písmena. Interpunkcia je obmedzená na čiarku a bodku. Tieto dva znaky, medzera a dvadsaťdva písmen abecedy je dvadsaťpäť symbol, ktoré neznámy autor považuje za postačujúce. (poznámka vydavateľa).

2 Kedysi pripadal jeden človek na každé tri šesťuholníky. Samovraždy a pľúcne ochorenia zničili tento pomer. Spomienka s nevýslovnou melanchólie: kedysi som cestoval po mnoho nocí priechodmi a pozdĺž schodíšť a nestretol žiadneho knihovníka.

3 Opakujem: stačí, že na existenciu knihy stačí iba možnosť. Len nemožné je vylúčené. Napríklad: žiadna kniha nemôže byť rebríkom, aj keď niet pochýb, že existujú knihy, ktoré rozoberajú a popierajú a dokazujú túto možnosť a iné knihy, ktorých tvar pripomína rebrík.

4 Letizia Álvarez de Toledo zistila, že takáto obrovská knižnica je zbytočná. Dôkladne vzaté, stačí jediný zväzok, zväzok bežného formátu, vytlačený písmom veľkosti deväť, či desať, obsahujúci nekonečný počet nekonečne tenkých listov. (Na počiatku sedemnásteho storočia Cavalieri vyriekol tvrdenie, že všetky pevné telesá sú tvorené navrstvením nekonečného počtu plôch.) Zaobchádzať s týmto jemným 'vade mecum' by nebolo pohodlné: každá zdanlivá stránka by sa roztvárala do podobných ďalších, nemysliteľná prostredná stránka by nemala rub.