Programovací jazyk Pascal

Programovacie jazyky prechádzajú postupným vývojom od jazykov blízkych strojovému kódu, tzv. strojovo - orientovaných jazykov k jazykom blízkym, t. j. čo najviac zrozumiteľným človeku.

V súčasnosti sa rozvíjajú objektovo - orientované programovacie jazyky, v ktorých je možné fyzické objekty popísať ako jeden celok, ktorý obsahuje aj atribúty objektov aj metódy, ktoré sú pre daný objekt použiteľné.

Vznikajú tak nové programovacie jazyky (Java), ktoré už majú nové prvky alebo staršie spoľahlivé jazyky sú rozširované o nové prvky.

Medzi tieto staršie ale veľmi spoľahlivé jazyky patrí programovací jazyk Pascal. Tento jazyk sa stal základom pre objektovo - orientovaný systém Delphi, v ktorom je možné vytvárať celkom zaujímavé a zložité aplikácie.

Vlastnosti vyšších programovacích jazykov

Program napísaný v strojovo - orientovanom jazyku je postupnosť elementárnych príkazov, ktoré nazývame inštrukcie a ktoré počítač môže priamo vykonávať (jedna inštrukcia zodpovedá jednej operácii procesora). Počítač taký program zvláda bez problémov, spracováva inštrukciu po inštrukcii mechanicky a jednoducho. Ťažšiu prácu v tomto prípade má programátor, ktorý musí tieto rozsiahle postupnosti vytvoriť a odladiť. Programátor, ktorý študuje program vytvorený niekým iným môže mať značné problémy s pochopením tohto programu.

Nezrozumiteľnosť týchto programov je hlavne v tom, že sú neštruktúrované, že sú to len postupnosti inštrukcií. Tento nedostatok je odstránený vo vyšších programovacích jazykoch}. Z ich postupného vývoja môžeme vidieť, že boli hľadané vhodné operačné, údajové a riadiace štruktúry}, ktoré by pomohli zvýšiť zrozumiteľnosť programov pre človeka. V súvislosti s týmto vývojom programovacích jazykov vyššieho typu je potrebné vyvíjať tiež programy, ktoré sa nazývajú prekladače} a ktoré umožňujú preklad programu z vyššieho programovacieho jazyka do strojového kódu počítača.

Základné rysy vyšších programovacích jazykov môžeme zhrnúť v nasledujúcich bodoch:

· Typy údajov

Každý vyšší programovací jazyk má základné typy údajov, ktoré určujú obory hodnôt premenných a prípustné operácie nad týmito množinami. Najbežnejšie typy údajov sú, napríklad, typ celých čísel, typ reálnych čísel, typ logických hodnôt a typ znakov. Tieto typy sú tiež nazývané jednoduché typy. Pomocou jednoduchých typov je možné vytvárať štruktúrované údajové typy podľa predpísaných pravidiel. Medzi štruktúrované typy patrí predovšetkým typ pole, záznam, trieda, a ďalšie. V najnovších programovacích jazykoch sa kladie dôraz hlavne na podporu objektovo - orientovaného princípu programovania.

· Konštanty

Konštanta je údajový objekt, ktorého hodnota sa v priebehu výpočtu nemení.

Konštanty sú dvoch typov, a síce v tvare priamych konštánt - literálov alebo

v tvare identifikátorov konštánt.

Priamou konštantou je priamy zápis hodnoty, napríklad,

227 -45.234 'Povrch gule je '.

Identifikátory konštánt musia byť definované a je možné sa na ne odvolávať podľa ich mena. Napríklad, je možné zaviesť identifikátor konštanty POCET ako meno hodnoty 100.

· Premenné

Premenná je údajový objekt, ktorého hodnota sa môže v priebehu výpočtu meniť. Pomenované premenné} sú najčastejšie zavedené pomocou identifikátorov.

Identifikátory premenných sú v programe deklarované pomocou pravidiel jazyka.

Pri deklarácii premennej je určené jej meno, a väčšinou aj jej typ, pomocou ktorého je určená množina prípustných hodnôt premennej a operácie, pri ktorých je možné túto premennú použiť.

Definíciou premennej budeme rozumieť akciu priradenia hodnoty premennej, napríklad pomocou príkazu priradenia alebo prečítaním hodnoty zo vstupu do premennej. Nedefinovaná premenná je taká, ktorá nemá priradenú hodnotu.

Vo vyšších programovacích jazykoch premenné tesne po deklarácii nemajú definované hodnoty, to znamená, že pri deklarácii nemajú priradenú žiadnu hodnotu.

Okrem pomenovaných premenných, ktoré sú zavedené deklaráciami, je možné pracovať aj s premennými, ktoré vznikajú v priebehu výpočtu. Tieto premenné budeme nazývať dynamické premenné, pri identifikácii ktorých sa používajú smerníky.

· Deklarácie

Deklarácie slúžia na zavedenie a pomenovanie premenných, procedúr funkcií, atď. v programovacích jazykoch.

V tejto súvislosti je možné uvažovať o rozsahu platnosti deklarácie.

Z tohto hľadiska rozlišujeme globálne deklarácie, ktoré sa vzťahujú na celý program, alebo lokálne deklarácie, ktoré sa vzťahujú len na časť programu. Túto vlastnosť majú jazyky s blokovou štruktúrou.

Deklarácie sú rozlišované dynamické a statické.

Statické deklarácie sú tie, u ktorých vlastnosti deklarovaného objektu nezávisia od hodnôt premenných, na rozdiel od dynamických, u ktorých sú niektoré vlastnosti deklarovaného objektu popísané pomocou premenných.

Typickou dynamickou deklaráciou je deklarácia poľa s hranicou, ktorá je určená premennou.

· Výrazy

Výraz je operačná štruktúra, ktorá určuje výpočet hodnoty. Výraz je popisom akcie aj označením hodnoty, ktorá je výsledkom akcie.

Výrazy majú podobný tvar ako v matematike s tým rozdielom, že sú zapísané v lineárnej postupnosti (aj zlomky).

Výrazy sa skladajú z operandov a operátorov a je povolené používanie zátvoriek. Operátory sa delia obyčajne na aritmetické, logické a relačné a zároveň určujú typ výrazu.

Operandom môže byť konštanta, hodnota uložená v premennej, výsledok aplikácie funkcie.

Vo väčšine programovacích jazykov výraz je súčasťou nejakej vyššej jazykovej konštrukcie, obyčajne príkazu, z ktorej vyplýva, čo sa má s výsledkom výrazu urobiť.

· Príkazy

Príkazy popisujú jednotlivé výpočtové akcie a vyjadrujú nadväznosti medzi príkazmi.

Príkazy delíme na jednoduché a štruktúrované.

Medzi jednoduché príkazy patria priraďovací príkaz, príkaz skoku a príkaz volania procedúry.

Pomocou štruktúrovaných príkazov je možné vyjadriť postupné, podmienené alebo opakované vykonávanie niektorých iných príkazov. Sú to predovšetkým

zložený príkaz,

podmienkové príkazy a 

príkazy cyklu.

· Podprogramy

K vytváraniu algoritmov k zložitejším problémom je potrebné pristupovať systematicky, čo spočíva v tom, že problém rozložíme na jednoduchšie podproblémy a vytvárame algoritmy pre tieto jednoduchšie problémy.

Toto sa vo vyšších programovacích jazykoch odrazí v tvare programu, ktorý môže byť zložený z podprogramov.

Podprogram je popisom algoritmu pre podproblém. Výpočet podľa podprogramu sa môže uskutočniť na viacerých miestach programu, čo je vyjadrené zavolaním podprogramu podľa jeho mena.

Podprogramy sa delia na procedúry a funkcie. Procedúra je popisom algoritmu, ktorý nejakým spôsobom transformuje údaje. Funkcia popisuje algoritmus pre výpočet jednej hodnoty, ktorá môže byť použitá ako operand vo výraze.

Z procedúr a funkcií je možné vytvárať knižnice, ktoré môžu byť použiteľné pri riešení viacerých problémov.